Ubehol už nejaký ten piatok odkedy som po prvý raz vzala do rúk fotoaparát. Síce sa vo svojom mladom veku nebudem hrať na historika, na to sú tu iní, ale predsa doba ubieha. Malé plastové mydielko na film, ako zachytávač spoločensko-rodinných udalostí a super výletov z brázdenia po Slovensku na škodovici. Čakanie na vyvolanie fotografií z faxu malo, uznávam a rada spomínam ešte pár rokov dozadu, svoje veľké čaro. Časy, keď mi tatko vložil do rúk stovečku a niečo navyše, poslal ma vyzdvihnúť, to na čo sme tak náruživo celý týždeň čakali…vyjdu všetky? nevyjdu? ako tam budeme vyzerať? máme ešte voľné políčka v albume? Vždy sa oplatilo čakať. V tejto súvislosti mi napadá, na sviatky sa u nás v rodine nedostávali smatrfóny a iné srandičky ako dnes. „Rodinka, aby sa vám tu tie fotky len tak nepovaľovali..bozkávam, Vaša starká“, dostali sme opäť fotoalbumy. Bolo to krásne premýšľať nad tým ako selektovať a vkladať snímky do albumov. Veď predsa aj to má svoju postupnosť a dej predsa, hovorím si pri voľbe taktiky zaraďovania fotografií. Ale to hlavné čo mi utkvelo v myšlienkach a dodnes cítim v na prstoch je skutočnosť fotografie, čierne na bielom (obrazne povedané, lebo v mojom veku som sa stretla len s farebnou fotografiou), reálny fotografia, ktorú som držala v rukách a mala svoju vážnosť, hoci to bola fotka z rodinnej oslavy či nevydarená aj s polovičatou hlavou.
Ale vieme a často tu odznieva, doba je rýchla, technologický svet nás posúva míľovými krokmi vpred, digitalizácia, mobilný svet…bla, bla…a pýtam sa, čo fotografia? Máme k nej vlastne ešte nejakú úctu pri toľkej sériovosti? Oplatí sa dnes, ak môžem digitalizáciu a multimedizáciu označiť za veterné mlyny, proti nim bojovať a vykrikovať, že zabíjajú fotografiu? Škoda slov … Hovorím si, že ja mám jedno šťastie. Na vysokej škole som mala možnosť sedieť v ateliéry fotografie (na FMK UCM v TT, Medialny atelier FOTO) tvárou v tvár osobe, ktorá fotografiu na Slovensku formovala a šírila jej status. Dostala som možnosť prezentovať sa vo sfére, ktorá mi je blízka a nasávať inšpirácie od „fotografov spolusúkmeňovcov“, s ktorými sme sa v ateliéry, nie často ale predsa, schádzali. Pochopila som jednu vec. Tak ako vo všetkom ostatnom platí, stáť si za vlastným názorom nie je na škodu. Fotografia je predsa subjektívna, vychádza z nás a našich postojov, myšlienok a pocitov…či je snímaná na starej leice alebo dnes už na perfektnej zrkadlovke. Či fotíme lupene kvetov, ľudí na ulici alebo tlačíme spúšť na rodinnej oslave. Je predsa o spomienkach a neopakovateľných momentoch…